Jozef Ševčík: Ústredňa štátnej bezpečnosti

Ústredňa štátnej bezpečnosti – spravodajská služba Slovenskej republiky 1939 - 19451

Vznik a vývoj Ústredne štátnej bezpečnosti

14. marca 1939 vznikla vyhlásením samostatnosti ako výsledok historických štátotvorných snáh slovenského národa Slovenská republika. Vznikla na troskách tzv. „druhej“ ČSR za zložitých zahraničnopolitických a vnútropolitických podmienok. Na zahraničnopolitickej scéne to boli jednej strane rastúci vplyv a rozpínavosť autoritatívnych režimov, a to nielen v Nemecku a Taliansku, ale tiež v Sovietskom zväze, a na druhej strane nemohúcnosť, oportunistická politika a ústupčivosť starých „tradičných“ demokracií vo Veľkej Británii a Francúzsku. Výsledkom politickej snahy Západu zúročiť a ťažiť z protikomunistickej orientácie nemeckej vládnucej národnosocialistickej politickej garnitúry v oslabovaní vplyvu Sovietskeho zväzu bola Mníchovská dohoda redukujúca územie a hospodársku silu Československa a nakoniec vedúca k úplnému rozkladu tohto štátu a k upevneniu mocenského postavenia Nemecka na jeho bývalom území.

Zložitosť vnútropolitických podmienok bola determinovaná najmä tvrdohlavou snahou čechoslovakisticky orientovaných politikov ČSR o zachovanie unitárneho štátu a nerešpektujúca zásady budovania spoločného štátu Čechov a Slovákov dohodnuté v Clevelandskej a následne Pittsburskej dohode, ktorá viedla k rastúcej popularite autonomistických myšlienok a neskôr myšlienok úplnej samostatnosti na Slovensku. Práve v tomto prostredí rástol vplyv autonomisticky orientovanej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej len „HSĽS“), ktorá sa v druhej polovici 30. rokov 20. storočia menila na stranu autoritatívnu so snahou o získanie vedúceho postavenia v štáte, ktorý vznikne jej zásluhou.

Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) bola najvyšším policajným úradom počas Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktorý mal za úlohu vykonávať policajné obranné spravodajstvo, plniť funkciu politickej polície a ďalšie štátno-bezpečnostné úlohy. Ústredňa vznikla v roku 1940 a podobne ako niektoré iné úrady Slovenskej republiky 1939 – 1945 samovoľne zanikla na jar 1945 spolu so štátom, ktorý ju vytvoril. Vzhľadom na silný vplyv centralistickej politiky ČSR, keď bola takmer celá štátna správa na Slovensku vytvorená českými úradníkmi, aj ÚŠB najmä vo svojich začiatkoch do istej miery nadväzovala na tradície prvorepublikovej policajnej administratívy. V ČSR takmer od začiatku existoval na Slovensku štátno-policajný referát Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Po prijatí zákona č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky došlo k centralizácii policajných spravodajských zložiek. Bola zriadená Spravodajská ústredňa pri Policajnom riaditeľstve v Prahe. Jej podliehali regionálne Odbočky (ďalej len „OZÚs“), na Slovensku v Bratislave a Košiciach. Z bratislavskej OZÚs sa po vzniku Slovenskej republiky stala Spravodajská ústredňa. Košická OZÚs sa musela v súvislosti s odstúpením časti územia Maďarsku vo Viedenskej arbitráži presťahovať do Prešova. Českí zamestnanci museli zo štátnej služby na Slovensku odísť, ale slovenskí zostali a v spravodajskej službe vytvorili základ budúceho personálneho obsadenia. Je dôležité konštatovať, že na rozdiel od čistiek, ktoré plošne vykonala komunistická strana v ozbrojených a bezpečnostných zložkách po prevzatí moci v roku 1948, po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 HSĽS takéto opatrenia nevykonala, a tak zostalo v službe mnoho takých zamestnancov, ktorí s režimom buď potichu nesúhlasili, alebo aspoň nepatrili k jeho horlivým zástancom. Aj preto sa z ÚŠB nestala tak silnou oporou štátno-politickej moci, akou bola neskôr ŠTB. Vedenie Spravodajskej ústredne v Bratislave po 14. marci 1939 prevzal služobne najstarší pracovník Dominik Vacho.

O zriadení ÚŠB sa rozhodlo na jeseň roku 1939 a vznikla na základe vládneho nariadenia č. 51/1936 Sb. z. a n. (teda ešte prvorepublikového právneho predpisu) k 1. januáru 1940. Jej prvým prednostom sa stal Jozef Mišík. ÚŠB prevzala pri svojom vzniku agendu spravodajských a politických oddelení polície aj s ich personálom. V tom čase bola ešte ÚŠB súčasťou ministerstva vnútra, nemala teda ani vlastnú hospodársku správu alebo personálne oddelenie. Všetky tieto činnosti pre ňu vykonávali príslušné útvary ministerstva vnútra.

ÚŠB bola policajným úradom so zameraním na protištátne trestné činy a obranné spravodajstvo. Nemala ofenzívne úlohy a žiadna jej časť nefungovala ako rozviedka. Vyplýva to jednak z predchádzajúcej tradície ČSR, kde ofenzívne spravodajstvo vykonávali najmä vojenskí spravodajcovia, ale tiež zo záväzku Slovenskej republiky podriadiť svoju zahraničnú politiku Nemecku - a tak odpadla úloha sledovania tradičných dlhodobých cieľov, ako napríklad Maďarsko, ktoré sa stalo, aj keď len oficiálne, spojeneckým štátom. Predmetom činnosti ÚŠB bola výzvedná činnosť iných štátov, ilegálna činnosť rôznych skupín proti štátu, sledovanie osôb podozrivých z protištátnej činnosti (bývalí agrárnici, komunisti, židia), evidencia časopisov a cenzúra, vydávanie víz, malý pohraničný styk. ÚŠB spolupracovala s 2. (spravodajským) oddelením Ministerstva národnej obrany (ďalej len „MNO“), pre ktoré vykonávala sledovanie civilných osôb podozrivých z výzvednej a protištátnej činnosti. Po pripojení sa Slovenska do vojny proti Sovietskemu zväzu získalo 2. odd. MNO právo od ÚŠB žiadať informácie týkajúce sa štátnej bezpečnosti a ÚŠB mala povinnosť tieto informácie poskytnúť.

Okrem bratislavskej centrály ÚŠB pôsobili na Slovensku aj jej odbočky. Bola to prešovská OÚŠB, ktorá vznikla premenovaním bývalej OZÚs pri policajnom riaditeľstve v Prešove a tiež OÚŠB vo Zvolene. Odbočky ÚŠB sa nezriaďovali systematicky, ale ad hoc podľa potreby.

V priebehu svojej činnosti prekonávala ÚŠB mnohé spory s inými mocenskými orgánmi a politickými záujmami predstaviteľov, ktorí ju ovládali alebo chceli jej vplyv obmedziť. Asi najvýraznejším boli spory s Rodobranou a Hlinkovou gardou (ďalej len „HG“). Rodobrana, ktorá bola súčasťou HG, budovala svoju vlastnú spravodajskú službu – Dôvernícku sieť Rodobrany. S jej pomocou sa chcela Rodobrana stať výlučnou bezpečnostnou zložkou a nahradiť v tejto oblasti štátny aparát. Táto snaha suplovať činnosť štátnych orgánov bola často vykonávaná neprofesionálne. ÚŠB obviňovala Rodobranu zo zasahovania do činnosti štátnych orgánov a zo získavania informátorov z radov štátnych úradníkov. Terčom obvinení Rodobrany zo strany ÚŠB bolo tiež časté protizákonné konanie gardistov a rodobrancov. Tento spor vo svojom vývoji v podstate kopíruje spor medzi umierneným krídlom HSĽS pod vedením prezidenta Dr. Jozef Tisu a radikálnym krídlom predstavovaným Dr. Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Podľa tohto vývoja sa menila mocenská prevaha v spore medzi ÚŠB a HG. Kým v počiatočnom období prevažoval vplyv umierneného krídla a spor sa vyvíjal v prospech ÚŠB, po tzv. Salzburských rokovaniach 28. júla 1940 sa situácia obrátila v prospech radikálov a mocnel vplyv HG. Rodobrana bola rozpustená v júni 1940. Po nástupe A. Macha do funkcie ministra vnútra v lete 1940 však boli vybraní bývalí členovia Rodobrany priamo zadelení do ÚŠB, čím sa nakoniec presadil vplyv radikálov. Jozef Mišík, ako prívrženec prezidenta Dr. Tisu bol zo svojej funkcie prednostu ÚŠB odvolaný a do funkcie bol vymenovaný obľúbenec Dr. Tuku, major Michal Lokšík. Na nátlak prezidenta Dr. Tisu bol však svojej funkcie v priebehu jedného až dvoch dní zbavený a za nového prednostu bol vymenovaný Dr. Ján Ambra, ktorý predtým pracoval na Spravodajskom oddelení Hlavného veliteľstva HG. Ako prednosta ÚŠB pôsobil Dr. Ambra do 14. januára 1941, keď bol odvolaný pre údajnú nekompetentnosť a podozrenie z protizákonného a korupčného konania. Ďalším prednostom ÚŠB, ktorého do funkcie inštaloval minister vnútra A. Mach, bol Dr. Peter Starinský, ktorý bol podľa neskoršieho vyjadrenia A. Macha vo výpovedi zo dňa 28. 5. 1958, prijateľný aj pre Dr. Tisu a aj pre Dr. Tuku. V skutočnosti však bol sympatizantom umierneného krídla. V ÚŠB zavádzal Dr. Starinský nové prístupy a jedným z nich bolo aj prednášanie trestného poriadku a spoločenskej výchovy detektívom ÚŠB. Nebol po vôli Nemcom, ktorí mu vyčítali, že spoluprácu s nimi považuje za vynútenú a ich požiadavky plní pomaly a s obštrukciami. Tento tlak Nemcov bol nakoniec úspešný a Dr. Starinský sa od 24. septembra 1942 stal šéfom XV. oddelenia Ministerstva vnútra. Po jeho odchode vymenoval A. Mach do funkcie prednostu ÚŠB Dr. Jozefa Beňušku, ktorý vo funkcii zotrval do novembra 1944, keď bo pre podozrenie krytia príprav SNP prepustený.

Ďalším kľúčovým determinantov vývoja ÚŠB bolo Slovenské národné povstanie. Od jeho začiatku začali na Slovensku pôsobiť bezpečnostné zložky Nemeckej ríše. V septembri 1944 bola ÚŠB vyňatá z kompetencie ministerstva vnútra a podriadená novovzniknutému bezpečnostnému odboru MNO. Rozkazom č. 470/1944 bola ÚŠB poverená štátnobezpečnostnými úlohami na celom území Slovenska. 30. októbra 1944 vydal minister národnej obrany Štefan Haššík pod číslom 1560/1944 nové smernice na vybavovanie agendy. Do kompetencie ÚŠB patrili: veci politickej povahy (socialistické a komunistické pohyby, židovská otázka, národnostné skupiny, pohraničné incidenty, zahraničný odboj a sledovanie verejného života), sledovanie protištátnej tlače, veci hospodárske z hľadiska verejného pokoja (sabotáže, štrajky a pod.), vydávanie interných pokynov na opatrenia dôverného rázu vo veciach administratívno-policajných, obranná spravodajská služba, zaisťovanie a prepúšťanie osôb z koncentračného tábora, povoľovanie prekročenia hraníc (pasy), povoľovanie pobytu a vydávanie pracovných povolení, povoľovanie vypovedania z územia Slovenskej republiky.

Posledným prednostom ÚŠB sa stal začiatkom novembra 1944 brezniansky sudca Dr. Pavol Denk. Od septembra 1944 sa reálna bezpečnostná služba dostala výhradne do rúk Nemcov a Spravodajského oddelenia HG. Po vypuknutí SNP zavládla v ÚŠB neistota a v septembri 1944 úrad nevykonával prakticky žiadnu činnosť. Predstavitelia HG a Hlinkovej mládeže (ďalej len „HM“) sa dohodli na úzkej spolupráci a začali vykonávať činnosti politickej polície. Pri Hlavnom veliteľstve HG vzniklo Spravodajské oddelenie pod vedením Jána Slivku a pri Hlavnom veliteľstve HM vzniklo Spravodajské oddelenie pod vedením Dr. Ladislava Jankoviča. ÚŠB sa stalo v podstate podporným výkonným orgánom spravodajcov HG.

Koncom 2. svetovej vojny vydal posledný prednosta ÚŠB Dr. Denk príkaz, podľa ktorého mali byť pred evakuáciu všetky spisy všetkých oddelení ÚŠB spálené. Tento príkaz však podľa svedectva niektorých pracovníkov nebol splnený a pracovníci sa po Denkovom odchode rozišli a tak vlastne zanikla aj ÚŠB.

Organizácia a štruktúra ÚŠB

Od svojho vzniku do septembra 1944 patrila ÚŠB do rezortu ministerstva vnútra. Pod vplyvom SNP a s tým spojených udalostí bola z tohto rezortu vyňatá a od septembra 1944 až do konca svojho fungovania bola súčasťou rezortu ministerstva národnej obrany.

Na čele ÚŠB stál prednosta. Organizačne sa členila na oddelenia, na čele ktorých stáli prednostovia oddelení. Po zriadení mala ÚŠB nasledovnú štruktúru:

  1. oddelenie bolo kanceláriou prednostu.
  2. oddelenie bolo spravodajské, tvorila ho v podstate bývalá bratislavská OZÚs a jeho prednostom bol po vzniku Dominik Vacho, neskôr funkciu prednostu oddelenia prevzal komisár František Jurčo. Náplň jeho činnosti bola zameraná proti výzvednej činnosti iných štátov, najmä Maďarska.
  3. oddelenie bolo národnostné, malo najskôr dve a potom tri pododdelenia
    • 3/A s vedúcim Dr. Jozefom Beňuškom,
    • 3/B s vedúcim Dr. Emilom Malinovským,
    • 3/C ktoré bolo komunistické, vzniklo neskôr a jeho vedúcim bol Dr. Koloman Skačáni.
  4. oddelenie sa zaoberalo evidenciou časopisov a cenzúrou; jeho vedúcim bol Štefan Miština.
  5. oddelenie bolo administratívno-právne a malo v pôsobnosti vydávanie víz a dohľad nad malým pohraničným stykom. Jeho vedúcim bol od 1. marca 1940 Dr. Peter Komendák.

Po organizačnej zmene na prelome rokov 1941 a 1942 sa 3. oddelenie prestalo členiť na pododdelenia, z pododdelenia 3/C (komunistického) sa stalo samostatné 4. oddelenie a oddelenie majúce na starosti cenzúru sa stalo 6. oddelením.

ÚŠB bola úradom s pomerne malým počtom zamestnancov. V roku 1941 pracovalo na ÚŠB 123 zamestnancov, z toho 40 úradníkov a kancelárskych síl a zvyšok tvorili výkonní operatívci – detektívi.

Štruktúra ÚŠB nebola príliš centralizovaná a jednotliví prednostovia oddelení pracovali pomerne autonómne. Veci, ktoré podliehali schváleniu prednostom ÚŠB, spracoval prednosta oddelenia a následne priniesol na podpis prednostovi ÚŠB, ktorému o konkrétnej záležitosti referoval. V niektorých prípadoch však prednostu obišiel a o veci referoval priamo ministrovi vnútra. Za takéto konanie môže pravdepodobne samotný minister vnútra A. Mach, ktorý úradoval živelne, často obchádzal štruktúry riadenia a z vlastnej iniciatívy si volával zamestnancov, aby mu o prípade, ktorý ho zaujal, referovali. Centralizácia u prednostu ÚŠB nastala počas funkcie Dr. J. Beňušku, ktorý si agendu koncentroval u seba.

Vyšetrovaním jednotlivých prípadov a práce súvisiace s vyšetrovaním a vybavovaním prípadov vykonávali na ÚŠB operatívci – detektívi.

Okrem zamestnancov pracovala ÚŠB s vlastnou sieťou konfidentov. Ich získavanie prebiehalo tak, že detektív, resp. úradník dal návrh na spravodajské využitie danej osoby prednostovi oddelenia, vo výnimočných prípadoch prednostovi ÚŠB. Ten, aj na základe rozhovoru s potenciálnym spolupracovníkom, rozhodol o účelnosti tejto spolupráce. Prácu konfidentov riadil prednosta oddelenia alebo prednosta ÚŠB. Konfident odovzdával správy v písomnej podobe alebo ústne do zápisnice prednostovi oddelenia. Konfidenti nepodpisovali písomný záväzok k spolupráci a ani ÚŠB neviedla zvláštne zväzky na svojich konfidentov, s výnimkou spolupracovníkov Židov, ktorí museli byť evidovaní z dôvodov rasovej legislatívy a pre účely výnimiek, ktoré im ÚŠB vybavovala. Hlásenia konfidentov sa vo forme úradných záznamov zakladali do spisov osôb alebo objektov, ktorých sa týkali. Odmeny konfidentov boli vyplácané zo spravodajského fondu, ktorým disponoval prednosta ÚŠB a mohli dosiahnuť výšku do 200 Ks2.

Konfidenti ÚŠB boli získavaní viacerými spôsobmi, a to za finančnú odmenu, za sľub prepustenia z väzby, alebo upustenia od podania trestného oznámenia, alebo tiež z vlastnej iniciatívy uchádzača, prípadne jednorázovo, ak občan nahlásil činnosť, ktorá spadala do kompetencie ÚŠB a ďalej bol ochotný spolupracovať a riadiť sa pokynmi pracovníkov ÚŠB. Podľa metodiky ÚŠB boli konfidenti rozdelení do troch skupín:

  1. Dôverníci z presvedčenia, ktorí boli najspoľahlivejší a považovaní na najcennejšiu pomoc, lebo spolupracovali na základe svojich ideálov.
  2. Dôverníci z povolania, ktorí boli považovaní za menej spoľahlivých, lebo existovala obava jednak z ich kamuflovania práce, ale aj z možnosti ich kúpenia druhou stranou.
  3. Príležitostní dôverníci, ktorí môžu byť za svoju spoluprácu odmenení či už finančnými prostriedkami, alebo protislužbou a z ktorých sa môžu stať dôverníci z presvedčenia.

S konfidentskou sieťou pracovalo najmä 2 oddelenie – spravodajské a 4. oddelenie – komunistické.

Okrem ÚŠB v Bratislave existovali na území Slovenskej republiky aj jej odbočky. Od začiatku existovala OÚŠB v Prešove, ďalšie, ako napr. OÚŠB vo Zvolene, sa podľa potreby zriaďovali pri štátnych policajných úradoch.

ÚŠB boli vo veciach spravodajských a štátnobezpečnostných podriadené župné a okresné úrady, notariáty, žandárstvo a polícia. Spravodajské informácie od žandárskych staníc dostávala ÚŠB priamo, nedávali sa na vedomie úradom štátnej správy. V podtatranskej, šarišsko-zemplínskej a pohronskej župe sa odpisy zasielali tamojším odbočkám.

ÚŠB vypracovávala pre potreby iných rezortov pravidelné mesačné situačné správy, ktoré boli členené na politickú časť, ďalej členenú na okruhy: a) správy politické vo všeobecnosti, pohraničné incidenty, politická situácia celková atď., b) správy o komunistoch a o socialistických pohyboch vôbec, c) správy o národnostných skupinách, d) veci HSĽS, DP3 , HG, HM, FS4 , DJ5 , e) správy o Židoch z hľadiska politického, f) správy o pomeroch náboženských a hospodársku časť ďalej členenú na okruhy: a) hospodárska situácia vo všeobecnosti / zásobovanie obyvateľstva, stav úrody, živelné pohromy atď., b) trh práce, nezamestnanosť, mzdové pomery, stávky a výluky, c) správy o Židoch z hľadiska hospodárskeho / arizácia podnikov a pod. / a majetkové veci cudzincov / odpredaj väčšieho majetku cudzinca.

Pre svoje potreby využívala ÚŠB, najmä 4. komunistické oddelenie, zaisťovací tábor v Ilave. Podľa údajov komunistickej strany bolo v tomto tábore väznených až tritisíc komunistov a protifašistických bojovníkov.

V priebehu existencie ÚŠB stáli na jej čele ako prednostovia:

  • Jozef Mišík – január – august 1940
  • major Michal Lokšík – august 1940, len jeden až dva dni
  • Dr. Ján Ambra – august 1940 – 14. 1. 1941
  • Dr. Peter Starinský – začiatok roku 1941 – 24. 9. 1942
  • Dr. Jozef Beňuška – september 1942 – november 1944
  • Dr. Pavol Denk – november 1944 – zánik ÚŠB

Vplyv Nemeckej ríše na ÚŠB

ÚŠB vznikla a pôsobila ako spravodajská služba Slovenskej republiky v období dominancie Nemeckej ríše na európskom území, v období nemeckej vojenskej agresie a jej úpadku a konca. Slovenská republika bola spojencom Nemeckej ríše, s ktorou mala uzatvorenú Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom zo dňa 23. marca 1939. Nemecká ríša tak mala najvýznamnejší vplyv na politiku Slovenskej republiky a v podstate priamo diktovala výkon tejto politiky vo všetkých oblastiach života. Je len otázkou názoru, či považovať tento zväzok za jedinú možnú ochranu slovenského národa pred útrapami vojny a konečným zničením v ceste nemeckej vojnovej mašinérie na východ, alebo či ho považovať za krok, ktorý Slovensko uvrhol do područia agresora.

Aj napriek týmto skutočnostiam nepanoval na slovenskej politickej scéne jednotný názor na spoluprácu s Nemeckou ríšou. Umiernené krídlo HSĽS pod vedením prezidenta republiky Dr. J. Tisu presadzovalo politiku minimalizácie zásahov Nemcov do života nového štátu. Naopak radikálne krídlo HSĽS pod vedením Dr. V. Tuku bolo inšpirované nemeckým národným socializmov a snažilo sa o jeho presadenie v Slovenskej republike. Podľa toho, ktorá strana získavala v tomto zápase navrch, podľa toho sa menila intenzita priameho vplyvu Nemeckej ríše v živote Slovenskej republiky, jej orgánov a samozrejme aj ÚŠB.

Dr. Tuka, ktorý sa vo veľkej miere pričinil o vznik ÚŠB, bol v čase, keď vykonával funkciu ministra vnútra, presvedčený, že Slovensko potrebuje policajnú zložku obdobnú nemeckému Gestapu6. Z jeho iniciatívy prišla na Slovensko policajná misia z Nemecka, ktorá mala za úlohu pomôcť vytvoriť na Slovensku takýto úrad. Misia prišla na Slovensko 29. júna 1939 a bola vedená vládnym radcom Dr. Helmutom Tanzmannom. Jej úlohami bolo štúdium slovenskej polície, pomáhať slovenskej polícii podľa jej želania a udržiavať so slovenskou políciou potrebný styk, aby bolo možné energicky bojovať so zločinnou politickou činnosťou. Dr. Tanzmannovi sa však nepodarilo nadviazať efektívnu spoluprácu so slovenskou políciou, čo minister Dr. Tuka vysvetľoval ako sabotáž jemu podriadených úradníkov ministerstva vnútra (napr. policajného prezidenta Dr. Juska, či prezidiálneho šéfa MV Izidora Kosa). Misia koncom júla ukončila svoju činnosť a vrátila sa späť do Nemecka. Druhá, trojčlenná misia, dorazila na Slovensko 13. septembra 1939. Iniciatívu opäť vyvinul Dr. Tuka, ktorý sa so žiadosťou o jej príchod obrátil na Ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera. Vedúcim misie bol kriminálny riaditeľ Josef Vogt a jej ďalšími členmi boli Günter Pütz a Franz Goltz. Členovia misie si pripravili prednášky o organizácii, metódach a úlohách nemeckej polície z politického hľadiska. J. Vogt prednášal o všeobecných otázkach, G. Pütz o vnútornej bezpečnosti a F. Goltz o špionáži a zrade štátu. Prednášky trvali tri týždne, konali sa v dvoch turnusoch, pričom druhý turnus bol určený pre Rodobranu, ktorá mala ambície vykonávať úlohy politickej polície. Podobné prednášky sa uskutočnili tiež pre Deutsche Partei a Freiwillige Schutzstaffel. Misia bola úspešnejšia ako jej predchodkyňa, rezervovaný postoj slovenských úradníkov napriek tomu pretrvával. K zmene došlo aj na poste ministra vnútra, ktorým sa od októbra 1939 stal Dr. Ferdinand Ďurčanský a ktorý pri audiencii poznamenal, že on misiu nevolal.

Po zriadení ÚŠB považovali nemecké úrady poslanie policajnej misie za úplne ukončené, čo konštatoval vo svojom hlásení zo dňa 19. decembra 1939 nemecký vyslanec Hans Bernard. Ten zároveň konštatoval, že Slováci sú precitlivení na zasahovanie do vnútorných záležitostí a stavajú sa proti rôznym aktivitám SD6 na Slovensku, pričom nerozlišujú medzi aktivitami SD a policajnej misie. Na základe týchto skutočností Nemci svoju policajnú misiu vo februári 1940 odvolali a zostal len F. Goltz, ktorý plnil styčné úlohy, neskôr v roku 1942 bol vymenovaný do funkcie policajného atašé pri nemeckom veľvyslanectve v Bratislave. Až do svojho vymenovania bola jeho činnosť obmedzovaná poradcom pre policajnú problematiku Dr. Hahnom a tak nemal na činnosť slovenskej polície priamy vplyv. F. Goltz v Bratislave pôsobil počas celej 2. svetovej vojny. Jeho pozícia sa však oslabila po vypuknutí SNP a príchode Jozefa Witisku.

Pre spoluprácu v oblasti vojenského spravodajstva zriadili Nemci na Slovensku Heeresmision so sídlom v Bratislave, v rámci ktorej bola aj úradovňa Abwehru, ktorú spočiatku viedol kpt. Nagel a pravdepodobne od jesene 1940 pplk. Hans Kroha. Misia spolupracovala najmä so spravodajským oddelením MNO, ale tiež s 2. oddelením – spravodajským ÚŠB, do kompetencie ktorého patrili aj ilegálne vysielačky, parašutisti a partizáni. Činnosť pplk. Krohu bola obdobná ako činnosť F. Goltza.

Určitou prekážkou pri spolupráci ÚŠB s Nemcami bola skutočnosť, že len málo pracovníkov ÚŠB ovládalo nemčinu a pri komunikácii boli odkázaní na tlmočníkov, ktorými boli najmä komisár Rudolf Luptovits a tiež inšpektor Imrich Sucký. V snahe o zmenu situácie nariadil ministerský radca Izidor Koso kurzy nemčiny pre pracovníkov ÚŠB.

Za podstatné zlepšenie a zintenzívnenie vzťahov s Gestapom sa zasadil po Salzburských rokovaniach inštalovaný minister vnútra A. Mach, predstaviteľ radikálneho prúdu v HSĽS. Na základe výsledkov Salzburských rokovaní prišlo na Slovensko väčšie množstvo nemeckých poradcov, tzv. beráterov.

Významné postavenie malo v spolupráci so slovenskými policajnými orgánmi brnenské Gestapo. Jeho šéf Wilhelm Nöle poveril dvoch svojich podriadených, Otta Koslowského a vládneho radcu Bruna Letowa, aby prostredníctvom F. Goltza nadviazali so Slovákmi užšiu spoluprácu. F. Goltz im v spolupráci s ríšskym vyslancom v Bratislave Manfredom von Killingerom, dohodol schôdzku s prednostom ÚŠB Dr. Starinským. Ten nesúhlasil s rozbehnutím akcií Gestapa na Slovensku, pričom ÚŠB nezaznamenávala veľké úspechy v boji s komunistami. Preto boli pracovníci ÚŠB pozvaní na seminár do Brna, kde im mali pracovníci Gestapa odovzdať svoje skúsenosti. Zamestnancov ÚŠB sprevádzal do Brna aj F. Goltz. Okrem toho sa pre pracovníkov ÚŠB ešte v roku 1941 zorganizovalo ďalšie školenie na Gestape vo Viedni. O ďalších cestách F. Goltz podľa svojich výpovedí nevedel. Výsledkom brnenskej návštevy bolo povolenie pre dvoch príslušníkov brnenského Gestapa na výpomoc v boji proti komunistom na ÚŠB. Týmito poradcami sa stali Otto Koslowski a Franz Florian.

Na základe nemeckých dôkazov o rozmáhajúcej sa činnosti komunistov na Slovensku bolo rozšírené 4. oddelenie – protikomunistické – ÚŠB. Toto oddelenie potom zaznamenalo mnohé úspechy pri zatýkaní komunistov na Slovensku a pri marení ich činnosti.

Ďalšie zosilnenie vplyvu Nemecka na činnosť policajných orgánov v Slovenskej republike prinieslo vypuknutie SNP, po ktorom prišiel O. Koslowski do Bratislavy ako veliteľ Einsatzkommanda 13. V tejto funkcii pôsobil až do 13. septembra 1944. Príslušníci SS pod jeho vedením uskutočnili v Bratislave veľkú raziu proti Židom, ktorú vykonávali bez ohľadu na výnimky a zatýkali aj židovských konfidentov ÚŠB. Zoznamy pre toto zatýkanie pripravila Deutsche Partei. O. Koslowski zároveň oznámil prednostovi ÚŠB Dr. Beňuškovi, že v Bratislave pripravuje podmienky na príchod Gestapa. To si následne vytvorilo v Bratislave vlastné úradovne. ÚŠB dostala za povinnosť mať všetky svoje razie odsúhlasené Gestapom, ktoré sa na nich aj svojimi orgánmi zúčastní.

Ďalšia približne osemčlenná skupina Gestapa prišla na Slovensko pod vedením npor. Poppeho. Mala zvláštne úlohy a podliehala priamo veliteľovi nemeckých vojsk na Slovensku generálovi SS Hermannovi Höfflemu. Podľa svedectva Imricha Suckého npor. Poppe vypočúval zatknutých slovenských politických prominentov, ako Dr. Františka Jurča z ÚŠB, generála Rudolfa Viesta, generála Jána Goliana.

Okrem oficiálnej spolupráce vykonávalo Nemecko na území Slovenska aj rozsiahlu nelegálnu činnosť prostredníctvom svojich tajných spravodajských sietí. Vlastné konfidentské sieti si na Slovensku budovali najmä Sicherheitsdienst, Abwehr a Gestapo. Ďalším dôležitým zdrojom nelegálnej spolupráce bola samozrejme Deutsche Partei, ktorá pod vedením Ing. Franza Karmasina získavala informácie prostredníctvom vlastných regionálnych štruktúr a úzko spolupracovala so Sicherheitsdienst. Deutsche Partei sa prostredníctvom vlastných síl snažila iniciatívne zisťovať protinemeckú propagandu a iné informácie, ktoré boli pre Nemeckú ríšu zaujímavé. ÚŠB napríklad zistila, že členovia Deutsche Partei majú tajný rozkaz nehlásiť svoje poznatky slovenským úradom, ale najskôr svojej centrále v Bratislave, ktorá informovala Sicherheitsdienst.

Vlastných informátorov si vydržiaval tiež F. Goltz. Podľa viacerých svedectiev ich bolo niekoľko a boli aj z radov slovenských policajných úradníkov.

Vplyv Nemeckej ríše teda, vzhľadom na aktuálne podmienky, na slovenské policajné orgány s väčšou a menšou intenzitou pretrvával počas celého obdobia existencie Slovenskej republiky. Jeho intenzita sa menila podľa toho, ako sa menil pomer síl medzi umierneným a radikálnym krídlom v HSĽS a samozrejme rástol ku koncu vojny. Je však jednoznačné, že aj na ÚŠB pracovalo mnoho takých zamestnancov, ktorí pronemeckú orientáciu odmietali alebo ju aspoň nepodporovali. Štúdium ich jednotlivých viac, alebo menej odvážnych prejavov odporu by bolo vhodnou témou na samostatnú prácu.

Prípad „Sucký“

V predchádzajúcich častiach tejto práce som sa zaoberal ÚŠB ako inštitúciou organizačne a funkčne začlenenou do štátneho a mocenského aparátu Slovenskej republiky. Každá organizácia je však tvorená jednotlivcami, ktorí svojimi jedinečnosťami a odlišnosťami vytvárajú jej charakter. Ani tá najdokonalejšia právna úprava, regulácia a organizácia nedokáže definitívne zabezpečiť úspešnosť alebo obraz inštitúcie. Sú to až ľudia, ktorí ju vedú a ktorí v nej pracujú.

ÚŠB po svojom založení v roku 1940 zamestnávala mnohých profesionálov, ktorý sa spravodajskou a policajnou činnosťou zaoberali už v prvej ČSR. Jedným z nich bol aj Imrich Sucký, ktorý bol z hĺbky dejín vyzdvihnutý prácou historika Ústavu pamäti národa Mateja Medveckého, z ktorého viacerých prác som aj ja čerpal informácie do tejto práce.

Imrich Sucký sa narodil v roku 1892 v Bratislave. Po vzniku ČSR sa v roku 1919 zamestnal na polícii a absolvoval policajný kurz. Po skončení mobilizácie, v roku 1920, nastúpil do služby na trestno-kriminálnom oddelení Policajného riaditeľstva v Bratislave. V roku 1924 bol preradený na novovytvorenú OZÚs pri Policajnom riaditeľstve v Bratislave, kde sa venovali predovšetkým iredentistickým a výzvedným aktivitám Maďarska.

Asi najznámejším prípadom, ktoré OZÚs v Bratislave riešila, bola aféra okolo údajných špionážnych aktivít poslanca HSĽS Dr. V. Tuku v prospech Maďarska. Imrich Sucký osobne pracoval na tomto prípade, sledoval Dr. Tuku na jeho cestách do Viedne a podľa vlastného tvrdenia ho aj vypočúval. Neskôr ešte raz sledoval Dr. Tuku na želanie predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora. Po zvolení Dr. Tuku za predsedu vlády koncom roku 1939 boli spisy s materiálmi okolo tohto prípadu údajne spálené.

Keď bola k 1. januáru 1940 z bývalej OZÚs v Bratislave vytvorená ÚŠB, Imrich Sucký bol podobne ako mnohí iní preradený na tento úrad. Pracoval ako vedúci skupiny detektívov na 2. oddelení, ktoré sa zaoberalo obranným spravodajstvom. Podieľal sa najmä na potláčaní aktivít československého odboja.

V roku 1941 začali Gestapo, konkrétne jeho brnenskú pobočku, znepokojovať aktivity komunistov na Slovensku. ÚŠB na poli boja proti týmto aktivitám nedosiahla žiadne výraznejšie úspechy. Aj preto zorganizovalo brnenské Gestapo pre zamestnancov ÚSB kurz, v ktorom mali byť vyškolení na boj s komunistickým odbojom. Jedným z účastníkom tohto kurzu bol aj inšpektor Sucký. Treba ešte dodať, že Suckému sa s Nemcami dobre komunikovalo, pretože veľmi dobre ovládal nemčinu. Výsledkom týchto aktivít bolo vytvorenie samostatného 4. komunistického oddelenia ÚŠB, kde sa stal Sucký vedúcim skupiny detektívov. Prvým z celého radu úspechov tohto oddelenia bolo zatknutie bývalého poslanca KSČ Viliama Širokého 4. júla 1941. Na základe jeho údajnej výpovede boli potom zatýkaní ďalší vysokí komunistickí funkcionári a neskôr aj člen vedenia KSS Július Ďuriš. J. Ďuriša zatýkal Sucký a zároveň vypočúval ostatných zatknutých komunistov. Vo februári roku 1942 ÚŠB zadržala dvoch špiónov Sovietskeho zväzu, nemeckých komunistov Heinricha Fomferru a Hansa Schwartza a mnohých ich spolupracovníkov. Následne bol aj za spolupráce Gestapa odhalený v Sofii sovietsky rezident generál Vladimír Zaimov. Korunným svedkom tohto prípadu bola Štefánia Schwarzová, ktorú na konfrontáciu do Sofie eskortoval Imrich Sucký.

17. júla 1942 bola neďaleko Chtelnice zatknutá partizánska komunistická skupina. Pri výsluchu jej členov sa Sucký dozvedel miesto, kde sa schovával popredný funkcionár KSS Ján Osoha, člen tretieho ilegálneho ÚV KSS a následne ho ÚŠB aj spolu s ostatnými členmi ústredného výboru zatkla. Neskôr boli zatknutí ja členovia štvrtého ilegálneho ÚV KSS Štefan Bešťovanský, Miloš Hrušovský a Štefan Handera. Imrich Sucký sa zúčastnil zatýkania takmer všetkých komunistických funkcionárov v rokoch 1940 – 1944 a väčšinu z nich aj vypočúval. Súhrnne bolo ÚŠB zatknutých niekoľko stoviek komunistov, dokonca podľa údajov KSS až tri tisíc komunistov skončilo zásluhou ÚŠB v koncentračnom tábore v Ilave. Tieto úspechy zaznamenalo 4. oddelenie práve pre šikovnosť Suckého v práci s konfidentmi.

Imrich Sucký už počas vojny pomáhal niektorým zadržaným. Neskôr, ako sa vojna chýlila ku koncu, začal zahladzovať stopy svojich aktivít. Ešte pred svojim zatknutím pomáhal NKVD, konkrétne mjr. Sokolovskému, zaisťovať bývalých príslušníkov Deutsche Partei na Slovensku, ako aj iné osoby. 15. mája 1945 bol zatknutý v aute NKVD pred budovou Policajného riaditeľstva v Bratislave a bol daný do väzby.

V roku 1947 bol Imrich Sucký odsúdený na prekvapivo nízky trest 20 mesiacov väzenia. Celý proces s ním bol pravdepodobne zmanipulovaný a výška trestu dokazuje, že nebol záujem, aby bol Sucký potrestaný príliš, aj keď v jeho prípade neexistovali žiadne pochybnosti o kolaborácii a spolupráci s Gestapom. Podľa tvrdenia jeho bývalých kolegov sa viacerí ľudia obávali proti nemu svedčiť, pretože vedel o nich kompromitujúce informácie z minulosti. Už 1. apríla 1947 Sucký opustil väzenie. Nízky trest vyvolal kritiku tlače. Po februárových udalostiach v roku 1948 prevzala KSČ moc v ČSR a obnovila na Slovensku retribučné súdnictvo. Aj proti Imrichovi Suckému sa začala príprava procesu. Sucký sa preto rozhodol pre útek do Viedne, ktorý uskutočnil začiatkom novembra 1948. V neprítomnosti bol odsúdený na 25 rokov väzenia.

Vo Viedni sa Sucký zapojil do slovenského exilového života aj politiky. Neskôr získal prácu pre americkú CIC8, pre ktorú sledoval osoby a získaval informácie. Zároveň o Suckého pretrvával záujem československej ŠtB, ktorá za ním vyslala niekoľkých agentov a dokonca sa ho pokúsila aj neúspešne uniesť. Niekoľkokrát bol kontaktovaný agentmi ŠtB a v roku 1955 dokonca súhlasil aj so spoluprácou, pričom dokonca ponúkol, že bude pracovať na osobách židovskej národnosti. Zároveň prisľúbil vybudovať v Rakúsku rezidentúru. Následne skutočne poskytol ŠtB niekoľko informácií týkajúcich sa obdobia 1939 – 45 a emigrantov žijúcich v Rakúsku. Sucký mal v tomto období krycie meno BARAN a postupne ho ŠtB začala podozrievať, že informácie, ktoré poskytuje, sú schválne nekvalitné a že spoluprácu len predstiera. 13 septembra 1957 vylákali agenti ŠtB Suckého do jedného z viedenských podnikov, kde mu dali do nápoja omamný prostriedok a následne ho uniesli do Československa. Túto akciu mali pripravenú už dlhšie, ale niekoľko krát ju odložili. Imrich Sucký bol odovzdaný do ruzyňskej väznice, kde bol v priebehu dvoch rokov takmer denne vypočúvaný, najskôr ohľadne skutočností týkajúcich sa jeho života v Rakúsku a aktivít západných spravodajských služieb. Neskôr však prišlo na rad aj Suckého pôsobenie na ÚŠB. Je pravdepodobné, že vtedajší prezident ČSR Antonín Novotný a minister vnútra Rudolf Barák sa rozhodli využiť Suckého výpovede na odstránenie vtedajšieho predsedu vlády Viliama Širokého. Baráka však neskôr Novotný nepodržal a tak sa jeho snaha obrátila proti nemu samému. Viliam Široký tak bol nakoniec odstránený bez Suckého protokolov. Po skončení vyšetrovania bol Sucký väznený vo väzniciach na Pankráci, v Opave, Ilave a vo Valdiciach. Na slobodu sa dostal vďaka amnestii zo dňa 9. mája 1968 a ešte v tom istom roku opäť emigroval do Rakúska, kde v roku 1973 zomrel. Zväzok, ktorý na Suckého viedla československá rozviedka, prešiel skartačným konaním až sedem rokov po jeho smrti, t.j. v roku 1980. V roku 1971 začala ŠtB trestné stíhanie Imricha Suckého za nedovolené opustenie republiky, ktoré bolo definitívne zastavené až 29. marca 1989.

Keďže súčasťou štúdia predmetu Spravodajské služby sú aj morálne aspekty pôsobenia spravodajských služieb, pokúšal som sa aj ja o určité zhrnutie života Imricha Suckého z tohto pohľadu. Musím však konštatovať, že po dlhom čase premýšľania som prišiel k záveru, že akékoľvek morálne hodnotenie by bolo neobjektívne, a to vzhľadom na odstup času, ale predovšetkým vzhľadom na uhol pohľadu hodnotiteľa, ktorý môže byť rôzny. Z pohľadu jeho zamestnávateľov to mohol byť profesionál, z pohľadu ním zatknutých nepriateľov a komunistov netvor, z pohľadu jeho kolegov karierista, z pohľadu účastníkov protifašistického odboja kolaborant, z pohľadu čechoslovakistov zradca, z pohľadu moralistov prevracač kabátov a oportunista, z pohľadu súčasných populistov možno hrdina a z pohľadu jeho blízkych to bol pravdepodobne človek, na ktorom im záležalo. Prežil život, v ktorom sa odrazili všetky veľké turbulencie 20. storočia. Pracoval pre všetky strany najväčšieho konfliktu v tomto storočí. Pre mnohých môže byť takýto život podobný ako život hrdinov špionážnych románov. Zatváral ľudí do väzenia a sám bol väznený. Jedno mu však nemožno uprieť, bez akýchkoľvek pochybností bol jednou z najzaujímavejších postáv v dejinách slovenského spravodajstva.

Záver

Vo svojom článku som sa v stručnej podobe pokúsil zhrnúť vznik a vývoj ÚŠB, ako spravodajského úradu Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, jej organizáciu a vplyv Nemeckej ríše na jej prácu. Zároveň som stručne opísal život jedného z jej najzaujímavejších pracovníkov, inšpektora Imricha Suckého.

Vzhľadom na veľmi malý okruh dostupnej literatúry, venujúcej sa ÚŠB som vo svojej práci čerpal najmä zo štúdií Mateja Medveckého, mladého historika Ústavu pamäti národa a šéfredaktora časopisu Pamäť národa, ako aj z prác iných historikov publikujúcich svoje práce v zborníkoch „Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov.

1 – Článok vznikol zo seminárnej práce napísanej počas štúdia predmetu Spravodajské služby na Fakulte práva Bratislavskej vysokej školy práva (2009).
2 – Ks – koruna slovenská – zákonné platidlo v Slovenskej republike 1939 - 1945
3 – DP - Deutsche Partei – nemecká strana na Slovensku
4 – FS - Freiwillige Schutzstaffel – ozbrojené oddiely Deutsche Partei
5 – DJ - Deutsche Jugend – nemecká mládežnícka organizácia na Slovensku
6 – Geheime Staatspolizei – tajná štátna polícia Nemeckej ríše
7 – Sicherheitsdienst – bezpečnostná služba, spravodajská služba SS a NSDAP
8 – Counter Intelligence Corps – spravodajská služba americkej armády

MEDVECKÝ, M.: Vznik Ústredne štátnej bezpečnosti. Pamäť národa 2/2006, str. 24 – 35
MEDVECKÝ, M.: Imrich Sucký – lovec v sieťach ŠtB. Pamäť národa 1/2006, str. 6 – 18
MEDVECKÝ, M.: Spravodajské eso Slovenského štátu: Kauza Imrich Sucký. Ústav pamäti národa, Bratislava 2007
MEDVECKÝ, M.: Ústredňa štátnej bezpečnosti a prípravy SNP. Slovenská republika 1939 - 1945 očami mladých historikov, Zborník V, Banská Bystrica 2006
SYRNÝ, M.: Zápisnica z výsluchu Júliusa Ďuriša na Ústredni štátnej bezpečnosti. Banská Bystrica 2006
ŠEVČÍK, J.: Ústava Slovenskej republiky z roku 1939. Bakalárska práca, BVŠP, Bratislava 2008