BOB DROGIN – CURVEBALL

Špionáž, podvodník a lži, ktoré spôsobili vojnu

„Curveball je skutočný špionážny príbeh, literatúra faktu, ktorá rozoberá jedno z najväčších spravodajských zlyhaní USA. Snažil som sa porozumieť intrigám a pochopiť prekrútené fakty, ktoré zamorili tento prípad. Príbeh, ktorý podávam, je založený na faktoch, ktoré som dokázal zozbierať a potvrdiť. Ako každý iný autor, písomné záznamy a spomienky účastníkov som dotvoril tak, aby ožili na stránkach knihy. Spoliehal som sa na svoje pozorovania, na tisíce strán verejne prístupných i súkromných dokumentov, na vlastný výskum a rozhovory s viac ako osemdesiatimi aktívnymi i vyslúžilými spravodajskými dôstojníkmi, štátnymi úradníkmi, vedcami a s inými zdrojmi v Nemecku, Veľkej Británii, Iraku, OSN, USA a inde. Do značnej miery som využil svoje spravodajské príspevky...“

Bob Drogin

Kniha

Vydavateľstvo PRO Banská Bystrica
Preklad z rovnomenného anglického originálu
Random House Publishing, 2007

Jazyk slovenský
Vydanie prvé, marec 2009
Kategória literatúra faktu
Preklad Roman Mezencev
Grafika a sadzba Peter Rosa
Počet strán 352
Formát 13 x 21 cm
Väzba pevná, s prebalom
Balenie kartón, 20 ks
ISBN 978-80-89057-23-8
Odporučená MOC € 12,90 /ks (388,60 Sk /ks)

„Najväčšie fiasko v dejinách tajných služieb.“

Frederick Forsyth, autor knihy Šakal

„Je to zásadná analýza politickej manipulácie tajných služieb. Ak pochopíme, ako nás Curveball zatiahol do Iraku, budeme lepšie pripravení na ďalšie kolo klamstiev prichádzajúcich z Washingtonu.“

Robert Baer, autor knihy Nevidieť zlo

„Príbeh zlyhania CIA a administratívy USA má obecnejšiu platnosť – upozorňuje, že politici a byrokrati uprednostňujú manipuláciu pred službou občanom, a preto je nutné ich aspoň kontrolovať, keď sa už nedajú trestať.“

Editor

„Do tejto ságy fascinujúcich omylov Drogin vdýchol život a vytvoril napätie, aj keď vieme, ako sa celý príbeh skončí...“

The Wall Street Journal

„Drogin rozpráva príbeh Curveballa s dôrazom na intrigy a v rýchlom tempe, pričom podrobne zaznamenáva rastúcu snehovú guľu trápnych spravodajských omylov.“

Los Angeles Times

„Tento príbeh zámernej slepoty maskovanej za tajné služby je hodný pera Somerseta Maughama alebo Grahama Greena – a Drogin plne využil túto príležitosť.“

New York Times Sunday Book Review

„Curveball so svojim skepticizmom a zaujatím predstavuje špičku investigatívnej žurnalistiky...“

Boston Globe

OČAMI ÚČASTNÍKA

Bob Drogin, nositeľ Pulitzerovej ceny, odkrýva v tejto knihe svet tajných služieb a vysokej politiky na pozadí vojny v Iraku. Nekompromisne a realisticky odhaľuje ako vznikla a rástla Curveballova lož o irackých zbraniach hromadného ničenia, ktorá prispela k invázii a okupácii Iraku v roku 2003 a ako sa táto lživá konštrukcia nakoniec rozpadla.

Ako sa to celé začalo? Počas iracko-iránskeho konfliktu, ktorý sa skončil v roku 1988, Irak použil chemické zbrane na bojiskách i proti kurdskému mestu Halabja. Do roku 1991 Irak vyrábal chemické i biologické zbrane a pokúšal sa vyvinúť jadrové zbrane, no po prehratej vojne v Perzskom zálive tieto zbrane jednostranne zlikvidoval a svoje programy zbraní hromadného ničenia zastavil. V období 1991-1998 sa Irak podrobil medzinárodným zbrojným inšpekciám, ktoré vykonávala špeciálna komisia OSN s názvom UNSCOM. Jej cieľom bolo vyšetrovanie bývalých irackých zbrojných programov, a tiež sústavné monitorovanie irackého priemyselného a vedeckotechnického potenciálu, ktoré malo zabezpečiť, že Irak v budúcnosti nevyrobí zbrane hromadného ničenia a neobnoví svoje zbrojné programy.

Zatiaľ čo monitorovacia úloha UNSCOM fungovala v podstate optimálne, vyšetrovanie bývalých zbrojných programov bolo plné konfliktov a narážalo na vzájomnú nedôveru. Irak obviňoval UNSCOM zo zaujatosti, neprofesionality a špionáže ukrývanej za misiou OSN, kým UNSCOM obviňoval Irak z nespolupráce a zo skresľovania a zatajovania informácií o svojich bývalých zbrojných programoch. Konflikt sa vyhrotil v roku 1998, keď Irak odmietol spôsob, akým UNSCOM vykonával svoje aktivity na jeho území a nariadil zastaviť všetky aktivity tejto komisie s výnimkou používania monitorovacích kamier a rutinných logistických a technických činností na ich podporu. Irak pritom nevykázal inšpektorov OSN zo svojho územia a nenariadil, aby boli pozastavené aktivity Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA), ktorá v Iraku monitorovala likvidáciu programu na vývoj jadrových zbraní (dokumenty Bezpečnostnej rady OSN číslo S/1998/1023 a S/1998/1032).

Udalosti popísané v predchádzajúcom odseku sa však v médiách prezentovali ako vyhnanie inšpektorov OSN z Iraku a dôkaz, že Irak naďalej vyvíja zbrane hromadného ničenia. Novinári a bezpečnostní analytici iba uplatňovali „sedliacky rozum“. Veď prečo by Irak vyháňal inšpektorov, keby nič neskrýval? Práve v období medzi rokmi 1998-2002 médiá zaplavovali „zaručené správy“ a „presné analýzy“, podľa ktorých Irak vyvíjal a hromadil chemické, biologické a možno aj jadrové zbrane. Tieto závery sa stali všeobecne akceptovanými a nespochybniteľnými. Naopak, pochybovalo sa o tých jednotlivcoch s kritickým myslením, ktorí o týchto všeobecne akceptovaných názoroch verejne pochybovali. Nakoniec už pravdu hľadal málokto a každá špekulácia alebo dezinformácia bola dobrá, pokiaľ potvrdzovala neotrasiteľné názory o pokračujúcej existencii zbraní hromadného ničenia v Iraku.

Do takejto situácie vstúpil v roku 1999 mladý iracký zbeh Ahmed Hassan Mohamed, ktorý spravodajským službám predal lži o irackých zbrojných programoch. Jeho tvrdenia dokonale zapadali do zafixovaných názorov niektorých vlád, ale aj verejnej mienky o hrozbe irackých zbraní hromadného ničenia, a preto boli bezvýhradne prijaté a nakoniec použité na ospravedlnenie invázie do Iraku. A práve príbeh tohto zbeha a jeho lží podáva táto kniha.

Okrem Ahmeda Hassana Mohameda, klamára s krycím menom Curveball, v tejto knihe vystupujú ďalšie reálne postavy z prostredia nemeckých a amerických tajných služieb, inšpekčných skupín OSN a Saddámovho Iraku. Medzi nimi sa pohybujú tendenčne zmýšľajúci jednotlivci, ktorí verili v existenciu irackých zbraní hromadného ničenia, lebo to bol prevládajúci spoločenský postoj, ďalej fanatici, ktorí v existenciu týchto zbraní zanietene verili aj potom, keď ju po vojne vyvrátilo vyšetrovanie Irackej prieskumnej skupiny, ale aj niekoľko kriticky mysliacich a statočných jednotlivcov, ktorí sa nedali zmanipulovať a v rámci svojich možností a napriek neprajným okolnostiam, urobili všetko preto, aby svoje výhrady dali vedieť tým, ktorí prijímali politické rozhodnutia. Takýto ojedinelí statoční jednotlivci sa našli aj v administratíve USA, vrátane CIA. Ich osamelé ťaženie nemohlo zabrániť vojne, ktorá priniesla Iraku, Spojeným štátom a iným krajinám obrovské ľudské a materiálne straty a morálne škody, ale aj tak si zaslúžia úctu a obdiv.

Čo teda môže čitateľ čakať od Droginovej knihy? Predovšetkým zaujímavý faktografický popis spravodajských aktivít a zbrojných inšpekcií súvisiacich s Irakom a s jeho (po roku 1991 neexistujúcimi) zbraňami hromadného ničenia. Popisované udalosti sa odohrali v Nemecku, kde Curveballa vyťažovala spravodajská služba BND, v USA, kde Curveballove informácie spracovávali a použili na odôvodnenie politických rozhodnutí, a v Iraku, kde ich pred vojnou preverovali inšpektori OSN (UNMOVIC) a po vojne americkí, britskí a austrálski operatívci a analytici z Irackej prieskumnej skupiny.

Nemenej dôležitým prínosom Droginovej knihy je dynamický popis reálnych postáv a vývoja ich postojov v čase, keď sa pozornosť sveta upierala na Irak. Bolo iba málo takých politikov ako Jacques Chirac a takých spravodajských profesionálov ako Tyler Drumheller zo CIA, ktorí sa nedali presvedčiť vtedajšími „dôkazmi“ o irackých zbraniach hromadného ničenia a ktorí o ich existencii od samého začiatku pochybovali. Bolo oveľa viac takých, ktorí prešli určitým názorovým vývojom a zmenili sa zo skalopevne presvedčených „vyznavačov“ existencie irackých zbraní hromadného ničenia cez medzištádium zmätených skeptikov až na rozhodných odporcov tohto (seba)klamu. Ako príklad možno spomenúť Davida Kaya, ktorý bol po roku 1991 zbrojným inšpektorom IAEA v Iraku a po roku 2003 šéfom Irackej prieskumnej skupiny, ktorá ako organizačná zložka CIA pátrala v okupovanom Iraku po zbraniach hromadného ničenia. Tento inšpektor, ktorý mal doktorát z politických vied a akýmsi spôsobom sa stal „nukleárnym expertom“, bol v období 1991-2004 neotrasiteľne presvedčený o hrozbe irackých zbraní hromadného ničenia a ako spolupracovník televíznej spoločnosti NBC News predstavil verejnosti údajné iracké bionákladniaky, resp. „bacilové karavány“, na ktorých mali saddámovci variť „slepačí vývar pre biologické zbrane“. David Kay svoje razantné názory neskôr zásadne prehodnotil, priznal svoj omyl a hlavne sa nebál komunikovať svojim šéfom nechcenú pravdu a postaviť sa za ňu celou váhou svojej osobnosti.

V tejto súvislosti si dovolím osobnú poznámku. Ako zbrojný biologický inšpektor v službách OSN (v komisii UNMOVIC) som v decembri 2002 odcestoval z New Yorku do Larnaky, kde sme mali logisticko-operačné centrum, a odtiaľ vojenským dopravným lietadlom C-130 Hercules do Bagdadu. Cestoval so mnou britský kolega Alex, s ktorým sme patrili k hŕstke inšpektorov OSN, ktorí neverili, že Irak po roku 1991 vyvíjal alebo vlastnil chemické, biologické alebo jadrové zbrane. „Indície“ a „dôkazy“, ktoré nám prezentovali na výcvikových kurzoch, nepresvedčili ani jeho ani mňa. Keď sme sa snažili o tom diskutovať s prezentujúcimi, zarazil nás ich dogmatizmus, špekulatívna argumentácia a niekedy aj zlosť, že si o týchto pravdách niekto dovoľuje pochybovať. Žiaľ, aj medzi inšpektormi UNMOVIC bolo málo takých, ktorí sa nenechali zatiahnuť do prevládajúcich dobových postojov. Dokonca aj predseda komisie UNMOVIC Dr. Hans Blix pripustil, že bez priamych dôkazov uveril v existenciu týchto zbraní. Naše súkromné názory na existenciu alebo neexistenciu takýchto zbraní však v tom čase neboli podstatné, lebo o tom sa nepochybovalo a nikto sa nás nepýtal či existujú, ale kde sú ukryté. A tak sme prehľadávali iracké univerzity, priemyselné podniky, zdravotnícke aj vedecko-výskumné inštitúcie a vojenské zariadenia, pričom tí z nás, ktorí neverili, že to, čo hľadáme vôbec existuje, na druhej strane svorne dúfali, že naše misie do terénu bez nájdenia zbraní presvedčia tých, ktorí rozhodovali o vojne a mieri. To, že sme nič nenašli, však nebolo interpretované ako neexistencia hľadaných zbraní, ale ako neschopnosť nájsť ich a ako zlomyseľná prefíkanosť Iračanov, ktorí dokázali zbrane tak účinne ukryť. A preto misia UNMOVIC nezabránila vojne, za ktorú všetci zúčastnení zaplatili a stále platia privysokú cenu.

Z Droginovej knihy nevyplýva, že by kauza irackých zbraní bola výhradne výsledkom ľstí a klamstiev na spravodajskej a politickej úrovni. V celej kauze figurujú iba dve evidentné lži: dezinformácie o údajnom pokuse Iraku nakúpiť uránovú rudu v africkom štáte Niger a Curveballove klamstvá o irackých mobilných továrňach na biologické zbrane. Všetko ostatné bolo skôr výsledkom nepodložených špekulácií, ktoré vznikali pri nesprávnej interpretácii spravodajských správ a inšpekčných nálezov a pri posudzovaní kredibility ich zdrojov. Tieto chyby sa hromadili nielen v štátnych orgánoch krajín, ktoré sa pripravovali na vojnu v Iraku, ale aj v medzinárodných organizáciách, nevynímajúc OSN, a poukazujú skôr na neschopnosť, dogmatizmus a zaujatosť rôzneho druhu, a nie na zlý úmysel. Skepsa, ktorú môže čitateľ pociťovať z toho, že zlyhať môžu aj tie najprestížnejšie organizácie, by mohla byť vyvážená dobrým pocitom z jednotlivcov, ktorí dokázali tieto chyby odhaliť a nebáli sa na ne upozorňovať. A práve im by som chcel venovať tento preklad.

Roman Mezencev

Špionážní příběh s neúprosností antické tragédie

Iráčan Rafid Ahmed Alwan vystudoval chemické inženýrství a v roce 1999 uprchl z Iráku do Německa. Nepřál si zůstat v uprchlickém táboře, chtěl občanství, peníze, dobrou práci a velký mercedes. Po prvních výsleších upoutal pozornost pracovníků Spolkové výzvědné služby (BND). Tvrdil, že zná tajemství iráckého programu bakteriologických zbraní. V roce 1998 byly z Iráku vyštvány inspekční skupiny OSN a v té době převládající společenský postoj politiků, veřejnosti i médií byl, že Saddám Husajn zbraně hromadného ničení vlastní a že je dobře skrývá. “Každý to věděl“. Potvrdit se to nedalo, a vyvrátit to skoro nikdo nezkoušel, kromě Saddáma samého. Tato hrozba se brala jako fakt, o němž pochybovali jen nemnozí, a tak v mezinárodním společenství zakořenil oprávněný strach.

BND přidělila zdroji krycí jméno Curveball, což mimo jiné v baseballu znamená točený, s falší vržený míč, jehož dopad lze jen obtížně dopředu odhadnout. Curveball citlivě uhodl, jaká historka zapadá do přání doby a co udrží zájem o něj samého. A tak irácký uprchlík svým hostitelům začal postupně předávat informace o tom, jak se irácké biologické zbraně vyrábějí a přepravují v mobilních laboratořích na mohutných kamionech. Problém byl jednoduše v tom, že si své informace vymýšlel, aniž se na to před rokem 2003 přišlo. Přepis zestručněných závěrů Curveballových výslechů putoval složitou cestou přes Zpravodajskou službu amerického ministerstva obrany (DIA) nakonec až do CIA. Mezitím došlo k útokům z 11. září 2001. Na konci příběhu stojí vystoupení ministra zahraničí Spojených států Collina Powella v únoru 2003 v Radě bezpečnosti OSN. Powell ukázal světu na obrázcích Curveballovy kamiony a jeden ze spouštěčů invaze do Iráku byl na veřejné scéně. V Iráku se posléze žádné stopy po bakteriologických kamionech nenalezly.

Bob Drogin je oceňovaný investigativní reportér pracující pro Los Angeles Times. Kauza jej zaujala a v roce 2007 o ní vydal knihu s názvem CURVEBALL: Spies, Lies, and the Con Man Who Caused a War (Curveball: Špioni, lži a podvodník, který zapříčinil válku). Jak je v americké novinařině zvykem, Drogin hovořil s řadou zdrojů a příběh má dobře podložen.

Nechci naznačovat – a nečiní to ani sám Drogin – že Curveball byl jedinou příčinou vstupu do války, která pravděpodobně neměla být. Ale tato komponenta vzniku války v řetězci příčin, důsledků i náhod je tu detailně zmapována. Podle mého názoru znamená případ Curveball zpravodajské selhání daleko významnější než proslulé „nezabránění útokům“ z 11. září. Zatímco předvídat útok je práce pro věštce, ověřovat získané informace je pro zpravodajské služby prazákladní úkol a povinnost.

Drogin velmi pečlivě popisuje jednání článků řetězce; aktérů, z nichž žádný (samozřejmě kromě Curveballa) nebyl podvodníkem a neuvedl přímou lež. Nechci vše předem prozrazovat, ale nejvýznamnější selhání spatřuji na straně BND. Spolková zpravodajská služba sice během roku 2002 a 2003 Američanům naznačovala, že Curvebalovy informace nejsou ověřené, ale nic více; Američany k němu nikdy nepustila, ani neuvedla jeho identitu. Pracovníci BND prostě z logiky věci museli stát za svým, aby nezpochybnili svou předchozí činnost. Jak v americké zpravodajské komunitě příběh o bakteriologických kamionech stoupal výš a výš až do politicko-strategických výšin, jeho všeobecnému přijetí a následnému využití nemohli zabránit ani ojedinělí střízliví odvážlivci. Nejvyšší patra už nechtěla poslouchat.

Nevyhnutelnost hromadění drobných chyb jedinců a nastavení systému se jeví hrozivě, jako příběh antické tragédie, v níž osudu nelze vzdorovat. Čtenář, který po knížce sáhne, většinou dopředu rámcově ví, o jaké události šlo a jak to dopadlo. Přesto se knížka čte jako nejnapínavější detektivka. Čtenář se dozví i detaily, které o zpravodajských službách málokdy vyjdou najevo; např. jak vznikají a putují zpravodajské písemnosti; jak probíhá informační tok; nebo jaké příčiny přimějí skupiny uvnitř jedné organizace k rivalitě a soupeření. Odkrývání pravdy od roku 2004 a konverze dříve zarputilých „věřících v kamiony“ je rovněž nesmírně poutavou částí knihy. Považuji tuto knížku za jednu nejvýznamnějších, jaké jsem z oboru činnosti zpravodajských služeb četl. Může dokonce mít roli téměř učebnice pro manažment současných tajných služeb – názorně představuje celou škálu pochybení, kterých je třeba se napříště vyvarovat.

Máme možnost uvítat překlad této knížky do slovenštiny. Nakladatelství PRO z Banské Bystrice nalezlo pro překlad člověka z nejpovolanějších. Roman Mezencev, slovenský mikrobiolog, byl jedním z pracovníků mise UNMOVIC v Iráku. Překlad je zdařilý a čtivý. Nepatrné výtky ke zpravodajské terminologii neuvádím, abych nebyl za nenapravitelného hnidopicha. Mrzí mne sice, že vydavatel vynechal poznámkový aparát o zdrojích (sám jsem jej v originále viděl a považuji za poctivý), ale uznávám, že běžný čtenář jej postrádat nebude.

Petr Zeman, bývalý ředitel ÚZSI